Zadubenosť alebo prečo je čas odísť

Autor: Ján Nosáľ | 14.1.2012 o 16:14 | (upravené 12.3.2012 o 20:12) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  73x

Babka s prešedivenými vlasmi odfarbenými namodro si niesla domov ťažkú indickú tašku s paradajkami, zemiakmi a s ktovieeštečím. Chlapík s červeným nosom sa nevedel dočkať, kedy si bude môcť dopriať malé pivo a poldeci vo svojom obľúbenom bufete u Sedliaka. Upachtená staršia pani s krátkymi umastenými vlasmi a Billa igelitkou sa ponáhľala do práce. Dve mladé študentky boli zaryté v dialógu typu „čo bolo na zápočte“. Dedko s barlou ledva odfukoval a bol rád, že je rád.

 

 

Zmeska ľudí zdieľajúcich so mnou trolejbus číslo 212 smerujúci na Kramáre. Pozeral som na nich a jediné čo som videl bola beznádej. Beznádej ľudí čo merali cestu do práce, do školy, k doktorovi alebo jednoducho za svojimi známymi. Nebola to len taká hocijaká beznádej. Bola to beznádej spojená s nevedomosťou. Nevedomosťou o svojej zadubenosti.

 

Nadnesené povedané, takmer polovica ľudí z inkriminovaného trolejbusu chce žiť na úkor niekoho iného. Aspoň podľa výsledku víkendového prieskumu hlúposti národa morbídne a pejoratívne nazývaného voľby. Takmer polovica ľudí volila toho čo im zabezpečí istoty. Volili Fica!

Je pravda, že som iba obyčajný študent, ktorý toho nemá veľa odžitého. Nemám až toľko veľa skúseností, nie vždy dodržujem svoje zásady, za čo sa hanbím. Dokážem si však utvoriť realistický obraz o slovenskej politickej scéne a o jej ideologickom pozadí.

Čo sa týka môjho ja, napriek tomu, že ma „naši“ vždy podporovali, nemal som to v živote ľahké. Od šiestich do cca šestnástich som bral lieky na epilepsiu, ktoré mi spôsobovali apatiu a bránili mi v rozlete. Napriek tomu som chcel poznávať svet a robiť ho lepším. Možno aj preto som kedysi dávno vyhlásil, že sa chcem stať premiérom. Od tejto ambície som upustil. Neupustil som však od ambície byť sebestačným, neustále na sebe pracovať, dokončiť si vysokú školu a zamestnať sa, prípadne začať podnikať. Niektoré zo spomenutých vecí sa mi splnili, na niektorých možno čiastočne so sebazaprením pracujem. Jedno je isté. Svojou prácou chcem získať istoty a chcem si ich aj zaslúžiť. Sám.

Na rozdiel od polovice národa, ktorý je národom závistlivým a svoje istoty si nedokáže alebo je lenivý zaslúžiť svojpomocne. Chce tie istoty získať na úkor mňa, na úkor mojej tvrdej práce.

Je mi z toho zle. Ja nechcem časťou svojho príjmu poskytovať istoty ľuďom, s ktorými nemám nič spoločné. Nechcem časťou svojho príjmu prispievať na         chlapíka s červeným nosom, na pani s Billa igelitkou, ktorej sa nechcelo učiť a ledva si dokončila hotelovú akadémiu ani na študentky z Čadce, ktoré študujú sociálnu prácu v Sládkovičove a o dva roky, keď skončia školu, skončia akurát tak na úrade práce. Chcem poskytovať istoty ľuďom, ktorým uznám za vhodné. Namiesto toho, aby som zabezpečil istoty pre svojich rodičov a svojich (budúcich) detí budem donútený zabezpečiť istoty ľudí s ktorými nemám nič spoločné okrem toho, že žijeme v tejto bohom zabudnutej krajine.

Tento národ prostredníctvom zvolenia Fica mi nanútil niečo čo nemôžem akceptovať. Je mi to neskutočne ľúto. Hlavne z dôvodu, že túto krajinu mám nadovšetko rád, mám tu zázemie a ľudí, ktorých mám rád.

Myslím si však, že nedokážem žiť bok po boku s ľuďmi ktorí chcú žiť na úkor mojej práce. Zvažujem môj odchod zo Slovenska.

Na záver len dodám, že by ma zaujímalo, čo by robili sociálni demokrati keby odišli všetci takí ako som ja a ešte lepší.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?